Prednáška, ktorá nám dala viac než sme boli schopní pochopiť

Už to je druhým rokom čo chodím pravidelne každý piatok do školy. Od rána do večera vysedávam v školských laviciach, občas si odbehnem zaplávať alebo zahrať futbal. Študujem na Masarykovej univerzite, moj obor sa volá Trénerstvo. Prečo študujem práve túto školu?


Nie je tomu tak dávno, keď som študovala obor Financie alebo keď som presedlala na chémiu. Toto je už moja tretia vysoká škola. K predošlým dvom som bola "donútená". Nechcem hádzať vinu na nikoho, ale bola som zahnaná do kúta a musela si proste vybrať. Aj keď som nemala ani potuchy o tom, čo by som chcela robiť v budúcnu. 

Viete ako to býva, narodíte sa, máte fakt prekrásne detstvo, na dedinke, žiadny ruch velkomesta, potom príde puberta, lomcuje to s vami sem a tam (vďakabohu za hádzanú, ktorá ma vždy ukludňovala), zažívate prvé lásky a potom sa zrazu v 16tich rokoch odsťahujete do úplne inej zeme. Musíte si nájsť novú strednú školu, navštívite 3-4 a z toho vás nakoniec na jednu vezmú, na strednú chemickú, ktorá bola spojená s gymnáziom. Takže som zdárne zvládla 4 roky na českom gymnáziu, naučila sa českú gramatiku, napísala maturitnú slohovú prácu v češtine, naučila sa azbuku, robila pokusy v chemických laboratoriach a veľmi pekne som vlastne všetko čo sa udialo na strednej zvládla. Keď sa na to pozerám s odstupom času, bolo tam strašne moc nového pre mňa, ale človek proste šiel ďalej  a naučil sa zvládať každodenné udalosti. 


Po maturite mi rodičia začali klásť otázku kam ďalej, kde by som chcela študovať. A ja som nevedela, naozaj nevedela, tápala som, kukala na internetové stránky škol, čítala si o predmetoch, a mala som v tom taký zmatok. Ale vybrať som si musela. Čo iné sa dalo robiť než ísť ďalej študovať? Moji rodičia majú obaja vyštudovanú vysokú školu, obaja vysokú školu chemickú. Takže aj nám, svojim dcéram ukazovali len túto cestu, ktorú oni sami zažili. A ja im to nemám za zlé, to nie. Viem, že im záležalo na tom, aby som to v budúcnu mala ľahšie s hľadaním práce. Len prečo mi nikto nepovedal, že by som kľudne mohla ísť po strednej škole pracovať, alebo robiť aupair niekde v zahraničí, alebo sa zbaliť, odísť do sveta a skúsiť tam svoje šťastie. Mala som proste v sebe zakódované, že najskor musím zvládnuť úspešne maturitu, a potom sa hlásiť na vysokú školu. Taký bočný ale dosť doležitý fakt, že vobec neviem čo by som chcela študovať, bol zanedbaný. 

A tak "som/sme si vybrala/i" prvú vysokú školu. Mendelova univerzita v Brne, obor Financie. Netuším prečo práve toto, mohla som byť ovplyvnená napríklad inými spolužiakmi z triedy. Už si to nepamatám. Prijímačky boli z matematiky a angličtiny. Zvládla som ich, bola som prijatá, a tak som začala žiť v Brne. Cez týždeň som bývala na internáte v Brne, a vo štvrtok/ piatok som sa vracala do Ostravy, kvoli hádzanej. Hrala som vtedy najvyššiu ligu za TJ Sokol Poruba. V tejto škole som vydržala rok, posledných pár mesiacov som chodila na prednášky z matematiky, hlavne kvoli mamke, bo si to priala, že mi to niečo dá. Doteraz si pamatam ako som snáď ani na 5ty pokus nedala skúšku z matematiky. Bola totiž na počítači, k otázkam bolo tak 5 odpovedi, kde bola buď jedna alebo 2 správne, a zdolať to bolo pre mňa nemožné. Po jednej tejto skúške som volala Tinke, mojej staršej sestre, a smútkom v hlase jej hovorila, ako sa mi to zase nepodarilo, že som totálne nemožná a že to teraz musím mamke zavolať, a že mám z toho strach. Mamka nadšená nebola, povedala som jej, že tam už nechcem byť, že si skúsim nájsť prácu, alebo pozriem iné školy, ale že financie nie. Tak som po roku nechala Mendelku byť, a začala sa obhliadať po inej škole. Lebo moja staršia sestra študovala v Prahe, a rodičia fakt chceli aby som bola tiež na nejakej škole. Došlo aj k situácii, keď som si mala vybrať medzi hádzanou a školou, to bolo plaču. 

No pomalinky, postupne bolo rozhodnuté, že zostanem v Brne a skúsim fakultu prírodovedeckú na Masarykovej univerzite, odbornú chémiu. Mamka s ockom vždy chceli mať v rodine chemika :) Skúšali to na mne, a potom aj na Zuzke. No realita je taká, že ani jedna sme chémiu nedokončili. Prijímačky som zase úspešne zvádla. 2 roky som študovala chémiu, bola to sranda, bolo to trápenie, ale stále to nebolo ono. Sú ľudia, ktorí keď sa dostanú na nejakú vysokú školu, tak aj keď ich strašne nebaví, tak to tam proste dotiahnu do konca a získajú titul. Ja medzi nich nepatrím, je to dobre alebo zle? Veľa ludí mi dokola opakovalo, že prečo som tam ten posledný rok proste nedobojovala? Prečo, prečo... no preto, že ma to nebavilo, fakt nebavilo! Nútila som sa brutálne do všetkého, a začala som sa trápiť sama so sebou. Už som to prestala byť ja, nemala som hádzanú, do školy som chodila zo zvyku, kvoli spolužiakom, lebo čo iné robiť, že. Potom nastala ďalšia fáza, rozišiel sa so mnou priateľ. Dlho mi trvalo než som si to v sebe ujasnila. 

Všetky tieto zmeny viedli k tomu, aby som ukončila aj túto školu. Odišla som po 2 rokoch, a potom som si poprvýkrát v živote hľadala ozajstnú prácu, bolo mi 23 rokov. Bolo by lepšie keby som si prácu hľadala už po strednej? Neviem, možno áno, možno nie. Moji rodičia, a vlastne aj ja, aj keď som si to vtedy neuvedomovala, mi dali možnosť byť dlhšie študentkou. Osobou, ktorá sa nemusela vrhať do každomesačných výdajov, splátok, účtov a podobne. Keď ste študentmi, nemusíte sa o nič moc starať, rodičia vám pošlu raz za mesiac peniažky, a mali ste z nich vyžiť. Jediná vec, čo teraz hrozne ľutujem je práve to, koľko toho moji rodičia do mňa vložili. Je mi z toho smutno, že som takto "mrhala", ich ťažko odpracovanými peniazmi. Neuvedomovala som si to, nikdy som nepracovala. Bola to veľká lekcia do mojho života. Mojim rodičom všetko raz vrátim. Aj keď viem, že oni to takto neberú, pre svoje dcérky by spravili čokoľvek na svete na úkor ich samotných. Lenže mne to nedá. Raz im znesiem modré z neba :) 

Vlastne som strávila 3 roky na vysokej škole, aj keď som žiadnu neukončila. Tie roky mi niečo dali, hlavne priateľov na celý život. A plno skúseností, zážitkov, na ktoré budem spomínať. To ma presúva do dnešných dní, keď študujem školu, ktorú som si sama vybrala. Síce mi to trvalo dlhšie, než bolo odo mňa očakávané. Ale hlavne, že som spokojná. Pomaly sa mi to ale aj tu už kráti, ale potom prídu nové výzvy a možnosti, a hlavne sa uberám smerom, ktorý ma určite bude napľňať aj vnútorne. Práca bude mojim koníčkom, tak si to prajem a spravím pre to všetko :) 



No vrátim sa od svojich myšlienok z dob minulých na piatkovú prednášku, o čom bola? A hlavne s kým? :)

Prednáška začínala 8:45, a ja naozaj nikdy nikam nemeškám. Nemám to rada, vždy chodím načas ak nie aj 10 minut skor. Lenže v piatok som akosi nestíhala a došla pár minut po, pán učitel už chcel zatvárať dvere od učebne a ja som vbehla dnu, usmial sa na mňa, ja naňho, a potom som spustila, že sa ospravedlňujem, že meškám, a on len, že to nevadí, že mi skoro zabuchol dvere pred očami. Usadila som sa vedla mojich spolužiačok, a pozrela sa poriadne s kým dnes tú prednášku máme. Pán v najlepších rokoch, velmi elegantný, jemne opálený, tmavý typ, v okuliaroch, košeli, usmieval sa na nás. Rozprával, tak pútavo, s takou vášňou, a s takýmto talentom- zdeliť druhým jasne a jednoducho všetko čo ho napadalo. Predmet sa volá Psychologie koučování, ale prebrali sme toľko rozličných témat, že tie tri hodiny mi nestačili, a priala som si, aby tá prednáška nikdy neskončila.

Jiří Kastner, človek, ktorý pomáha ľuďom. Tak by som ho v jednoduchosti ja sama opísala. Pomáha ľuďom ako osobný kouč a mentálny tréner. Prednáša nie len na MU, ale aj na univerzite v Hradci Králové, kde býva so svojou rodinou. On má vlastne toľko funkcí, ktoré vykonáva, že sa na ne možete, keď tak pozrieť sami tu. Celú prednášku som hltala každé jeho slovo...

Peter Bondra a Jirka Kastner

Rozprával o psychike
Časť našej psychiky je velmi silná, a časť zase nie a práve to nás može brzdiť v určitých rozhodnutiach. Človek, ktorý je "nenáladový" má vlastne silnú psychiku. Myslím si, že keď nie sme závislý na svojich náladách, nedajbože na náladách iných, tak máme vyhrané. Dokážete mať pozitívnu náladu celý deň? Alebo aspoň vačšiu časť dňa? Alebo keď za vami príde niekto, kto vám za 5 minut dá na plecia celú ťarchu jeho života, ako moc to vás a vaše myslenie ovplyvní? Máte potom tiež skleslú náladu? Je úžasné keď je niekto empatický, a dokáže naslúchať ľuďom a pomáhať im. Lenže je doležité, aby sme sa nenechali úplne ovládnuť negatívnymi pocitmi iných. Dúfam, že raz svoje nálady a myšlienky budem ovládať tak dokonalo, že sa negatívni ľudia,  zlá energia a podobné veci budú len odrážať od mojej velkej pozitívnej aury :) 

"Vonkajší svet je odrazom toho vnútorného."


Rozprával o troch elementoch. 
  1. Element rozumu
  2. Element ega
  3. Element mysli

Skúsila som vám to trošku načrtnúť, mne osobne sa všetko lepšie pamatá, keď to pred sebou vidím, najlepšie farebne :) Takže v jednej rovine máme rozum s egom, myseľ je pod nimi. Teraz si prestavte, že si chcete kúpiť auto, napríklad. To hovorí ego, ale rozum mu na to odpovie, či to je rozumné, že teraz nemáme našetrených dosť peňazí, ale ego argumentuje nazpať, že už veľmi dlho po ňom túži, a že také auto si teraz kúpil kamoš,  a  potom sa zase ozve rozum, nech neblbneme, že peniaze potrebujeme na iné veci. a takto medzi sebou neustále komunikujú. Ego je vlastne to po čom túžime, čo chceme, akú máme náladu, aké emócie v nás kolujú. Akú roľu tu hraje myseľ? Myseľ vysiela energiu, možeme ju nazvať intuíciou. Cítili ste ju niekedy? Taký ten pocit, keď ste si úplne istý, že robíte správnu vec. Alebo pocit, keď ste plní šťastia, to ste vlastne len poslúchli intuíciu. Keď je rozum a ego v moc hlučnej komunikácii medzi sebou, myseľ a intuícia nemá možnosť vyjsť na povrch. Preto by sa ego s rozumom mali dať do kľudu, nechať priestor aj ďalšej energii. Treba sa naučiť počúvať intuíciu, vycítiť ju v správny moment a chopiť sa jej. Inak hrozí, že vyhrá ego a my si kúpime auto, na ktoré vlastne nemáme, a zadĺžime sa, alebo vyhrá rozum a my si nikdy nekúpime nič po čom túžime, lebo rozum nedovolí, aby sme si akokoľvek dopriali. Počúvajte svoju myseľ...intuíciu...veľakrát nám našepkává čo robiť, keď si nevieme rady (Keď rozum a ego zlyháva) :)

"Zmatenosť je prvou fázou zmeny."

Rozprával o emočnej vazbe.
Predstavte si miestnosť, kde je pár študentov, a oproti nim stojí učiteľ, ktorý prednáša. Učiteľ má neľahkú úlohu. Vytvoriť dostatočne dobrú emočnú vazbu medzi ním a študentami. Medzi vysielačom a prijímačom. Vysielač musí byť zodpovedný a mal by sa snažiť získať si pozornosť prijímača, ak sa mu to podarí, bude úspešný. Ide aj o to, aby bola emočná vazba počas celej prednášky. Niekedy to býva tak, že informácie prijímame len 15 minút, pol hodinu, a ďalšiu hodinu a pol nevnímame. Emočná vazba nebola silná. Koho je to vina? V prvom rade učiteľa, nezvládol svoju úlohu zaujať prijímačov. V druhom rade študentov. Ich myseľ, zvykne putovať všade možne, len nie tam kam má. Alebo stačí, aby pán učiteľ bol uspávač hadov. Pán Kastner dokázal celé 3 hodiny udržať našu pozornosť na stále rovnakej úrovni. Aj našich chalanov, čo sa vždy musia baviť, alebo hrať na mobiloch, tak tentokrát boli ticho, počúvali a konverzovali :) Každý učiteľ, tréner, mentor, kouč by dačo takéto mal vedieť. Tiež sa to do budúcna chcem naučiť.

Rozprával o regenerácii.
Pán Kastner pracuje s roznymi manažérmi, riaditeľmi firiem, kopou vysokopostavených ľudí a pomáha im v osobnom rozvoji. V tom ako byť lepším vodcom, ako byť lepšou motiváciou pre svojich zamestnancov. Pracuje aj s ľuďmi zo športovej brandže. Vravel, že vidí veľký rozdiel v regeneracii týchto dvoch skupín. Zatiaľ čo skupina ľudí, ktorý celý svoj život športujú regeneruje pravidelne, či už formou masáže, alebo aktívneho odpočinku akým je napríklad plávanie. Tak ľudia čo tak moc nešportujú, nemajú regeneráciu vobec, alebo velmi málo, lebo  v sebe nemajú tú potrebu zakorenenú, na rozdiel od športovcov.

Ako by ste si predstavili regeneráciu vašej psychiky? Čo tak skúsiť "zastaviť myšlienky". Táto aktivita mi príde nesmierne ťažká. Hlavou nám predsa kolujú myšlienky neustále. Pán Kastner nám položil otázku: "Kde je myšlienka, keď na ňu nemyslíme?" :)  Odkiaľ sa myšlienky rodia? Kde vznikajú? A ktorá myšlienka ako vzniká? Niektoré sú pozitívne iné naopak negatívne. Určite vznik myšlienok podnecuje hlavne okolie v ktorom sa práve nachádzame. Ale nemusí tomu tak byť. Keď je človek dokonale zjednotený sám so sebou, tak má svoju psychiku pod kontrolou, a je sám sebe pánom, kedykoľvek, kdekoľvek. Predstavujem si to ako scénu z filmu Matrix, ako Morpheus učil Nea prechádzať sa v dave ľudí. Morpheus s Neom vedla seba kráčajú, všade okolo nich ľudia, idú im naproti. Morpheus prechádza davom ako pán, ľudia mu uhýbajú, do Nea každý vráža, a on sa vždy zapotáca a stráca tým vlastne energiu. A potom sa na scéne zjaví krásna žena v červených šatách, a Neo sa zastaví a hľadí na ňu, nechal sa rozptýliť. V tejto scéne ľudia predstavujú myšlienky, Neo je strojcom svojich myšlienok, v hlave ich má fakt ohromné množstvo a ako sa ukázalo, nemá ich pod kontrolou, myšlienky mu vládnu, nechá sa nimi unášať. Morpheus sa prechádza svetom svojich myšlienok ako velký pán. On im vládne, on im rozkazuje, on si vyberá, ktoré myšlienky dá do popredia a ktoré nechá v pozadí.





Myšlienky a emócie majú k sebe strašne blízko. Čo si vybavíte pod slovom "zmrzlina"? Niekomu sa vybaví sladká chuť, inému sa vybaví leto, kraťasy, sukne, podpatky, ďalšiemu zase pocit zimy. Sladká chuť vyvolá príjemné pocity, alé tá zima nemusí. Keď vo vás nejaká myšlienka vyvolá nepríjemné pocity, čo spravíte? Necháte sa nimi unášať? Necháte ich, aby si vytvorili nové a ďalšie negatívne vjemy, ktoré úplne zmenia vašu náladu? Alebo sa pokúsite tie nepríjemné pocity pretvoriť či zmeniť za tie pekné. Skúste vnímať len tie pozitívne myšlienky, ktoré vo Vás kolujú. A ohľadom tých negatívnych? "Umenie myšlienku pustiť preč." Vypnúť ju, neriešiť i tak by sa dal nazvať mentálny tréning alebo meditácia. :)

Vedela by som písať a písať, ale pre dnes už stačilo :)

Majte sa krásne..

Anička

























Komentáře

  1. Moc hezky napsané. Máš výjimečný dar vyjádřit čtivě a poutavě své niterné pocity a myšlenky. Jsem moc rád, že mám takovou příbuznou :-)

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Jee tak to veľmi pekne ďakujem :) Som rada, že sa páči!

      Vymazat
  2. Hani skvele napisane :) Som na teba velmi hrda ze si to vsetko a aj seba zvladla :)

    OdpovědětVymazat
  3. Ahoj, pekný článok ;-)
    Najviac sa mi páči pasáž, kde píšeš o rozume, egu a ako sa k nim snaží prehovoriť myseľ. Je to ozaj tak, že musí vládnuť v človeku pokoj, aby "bolo počuť" čo nám vraví. Aj s tým Morpheusom a Neom je fajn. Potešilo ma, keď som na spodku článku našiel obrázok, ktorý som vytvoril, stiahla si ho asi z mojej stránky www.motivator.sk :-)

    Zaujímalo by ma, ako sa Ti darí a ako napreduješ.

    OdpovědětVymazat

Okomentovat

Ďakujem za Tvoj komentár :)

Populární příspěvky z tohoto blogu

Milá Mamka!

Ako som sa dostala k maďarčine

Moj prvý Ring Muscle Up