Dnešný svet - mínus pre ozajstné detstvo? A prečo je dobré, niektorých ľudí nechať ísť.

Ľudia okolo nás vždy boli, sú a budú. Ich hodnoty v našich životoch sú rozne. Niekto má na facebooku 500 kamarátov, ale ozajstného priateľa v živote možno len jedného. Tak už to býva v tejto "modernej" dobe. K čomu nám je ten facebook. Aha áno, mal by spojovať ľudí na celom svete a podobne. Hm to je síce pekné, lenže prečo ľudia radšej diskutujú a polemizujú nad roznymi udalosťmi života cez písmenká, cez chat, častokrát sa stane, že sa nepochopia a prídu hádky, nevraživosť, napadanie. A pritom, len niekto nepochopil ako to ten druhý myslel. Prečo? Lebo videl len slová napísané v počítači. A čo skryté významy viet, čo ako sa ten druhý pri vyslovovaní onech slov tvári, aký ma pri tom hlas, ako sa pohybuje, akú ma celkovú mimiku... toto všetko chýba v tom umelo vytvorenom svete.


Príchodom všetkých týchto "vymožeností" sme veľa získali, ale aj o mnoho kvalitného prišli. Vždy sa pozastavím nad tým, a nechápavo krútim hlavou, keď vidím, ako rodičia, kupujú svojim deťom tablety, mobily a tvária sa, že je to naprosto v poriadku, však čo dieťa sa na tom zahraje, zabaví a oni aspoň budú mať kľud. No nie je to smutné?? Kde to sme, že sa deti prestali hrať, a je im ako keby predpovedané, sedieť na zemi, gauči, čučať na monitor a "hrať sa" UMELO!  
Som neskutočne vďačná za to, že som si mohla prežiť detstvo so všetkým čo k tomu patrí. Som ročník '90, zažila som:
  • Magnetofónové kazety: rozprávky o rezancovej princeznej, o snehulienke, o troch grošoch, o Jankovi hraškovi, ktoré sme strašne radi so sestrami počúvali pred spaním
  • Barbiny: dedko nám postavil dokonca barbidom a barbiauto a hrávali sme sa so sestrami celé dni, mamka vyšila barbipostele, niektorý nábytok máme ešte doma poschovávaný, to má pre mňa hodnotu zlata teraz :) 
  • Autíčka: ocino nám z dosiek vyrobil cesty, čiže sme mali dialnicu, most, benzin pumpu, všetko čo sme si mohli vymysliet, viem že teraz sa už dajú kúpiť koberce čo majú cesty a domčeky a rovno celé mesto nakreslené na sebe, ale prečo to deťom dať rovno pod nosom? My sme si svoje cesty vytvorili sami, aj mosty a aj celé mesto aké sme len chceli, a ako si ho naša predstavivosť a fantázia vytvorila a bolo to dokonalé :) 
  • Lego: to bolo víkendov, keď sme stavali celé dni, až ma chrbát z toho bolel. Začínalo to ako sme so Zuzkou vstali, rozsypali celé lego po koberci, a stavali domčeky pre leov (figúrky z kinder vajíčok), až sme mali postavené domy s obývačkou, kuchyňou, spálňou, sprchou, tak sme sa hrali na rodinky Leov, ktorí žili v mestečku, ktoré sme si sami vytvorili aj spolu s cestami čo som spomínala :)
  • Pexeso, karty (žolík, Kent, Faraón): to sme hrávali ako malé, bolo to zábavné a určite teraz sú aj také hry na tých tabletoch, ale nie je lepšie hrať sa s pevnými vecami a dotýkať sa ich, ovládať? :)
  • Knihy: čítali sme, či už to boli rozprávkové knižky, alebo Harry Potter a Pán Prsteňov, čítali sme rady, a to nám zostalo dodnes. 
  • Bicykel: mali sme doma 2 veľké bledozelené bicykle, vždycky sme mali s ostatnými deťmi zraz pred naším domom, a pak sme sa bicyklovali aj cele dopoludnie po dedine, chodili sme na hrádzu, k Dunaju, tam hádzali kamene do vody a objavovali nové cesty, hrali sme sa aj na policajtov a mali na ulici aj semafory :-D
  • Korčule: dostali sme jedny jediné so sestrami, doteraz si pamatám ako som si ich musela skúsiť ako prvá, pred domom, šťastná ako blcha, a vobec som ich nechcela požičať segre :-D
  • Kamaráti: náš dom bol na konci ulice, posledný dom v radovke, vedla už len les a za lesom hrádza a za hrádzou Dunaj, všetky deti chodili za nami.. a hrali sme sa pred domom v pieskovisku, chodievali sme k Dunaju stavať hrádze do vody, hrali pred domov gumu, vybíjanú, preteky v behu, utekali lesom kto bude skor na hrádzi
  • Zima a sánkovačky: toto mi chýba strašne moc, keďže sme mali hrádzu fakt blízko, bola zima jedno z našich obľúbených období. Keď sme boli malé, tak si pamatám, že bývali zimy fakt studené! A snehu bolo neúrekom. To bolo radosti, keď sme sa zobudili ráno a všade bielo, sneh tvrdý, ideálne podmienky na poriadnu sánkovačku. Zase sa zišlo aspon 10 detí z našej a vedlajšej ulice a upalovali sme na hrádzu, mali sme sánky, lopáre, ale najlepšie boli aj tak obyčajné umelohmotné vrecia, a súťažili sme kto sa došmýka z kopca najďalej, vždy sme prichádzali domov riadne vymrznuté, červené líca, nosy, ruky nás potom štípali, ako sa nám doma začali zohrievať.

Rada spomínam na svoje detstvo, bolo to to najlepšie čo nám naši rodičia a doba mohla dať. Naučilo nás to byť samostatným, vedieť sa zabaviť, vymýšľať a fantazírovať, nebáť sa nového, behať a skákať dosýtosti. S deťmi sa teraz vo svojom živote nestretávam, sestry deti ešte nemajú, a bratrancov, ktorí deti už majú mám na Slovensku, čiže neviem ako to chodí. Viem len, že vidím plno fotiek a obrázkov na facebooku alebo na internete ako deti už vo velmi malom veku sa hrajú na tabletoch, majú mobilné telefóny dobre, že nie už na základnej školy, a keď ich nejaké dieťa nemá, tak vlastne nie je "in". Na jednu stranu chápem, že mamky sa boja o svoje deti, a keď im dajú telefón, tak majú pocit, že im možu kedykoľvek zavolať a presvedčiť sa, že sú v poriadku. No keď sme to my zvládli ako malé deti a naše mamky vlastne tiež bez týchto pomocok, prečo by oni nemohli? Nastáva otázka, je svet, ktorý sme si v posledných 20tich rokoch vytvorili, pre naše deti to správne? 

Až ja raz budem mať deti, neviem aká bude doba, čo bude moderné a čo nie, či ešte budú zimy plné snehu, ale viem, že budem maximálne množstvo času venovať naozajstným hraním sa so svojimi deťmi, tak ako som to kedysi mala ja. Bolo to to najkrajšie a najzábavnejšie, a je mi ľúto, že niektoré deti, teraz poznajú hry na mobiloch, ale nevedia aké úžasné može byť, stavať bunkre z nájdeného člna čo vyplavila rieka, objavovať tajomné kúty lesov, alebo sa hrať s bábikami v šope a variť im koláčiky z piesku. Možno sa mýlim, a niektoré maminky to s deťmi robia :) Dúfam, že to tak je!

Život nám posiela do cesty veľké množstvo ľudí. Niektorý v našich životoch zostanú navždy, ale niektorý s nami prežijú len určitú časť a pak odídu. Nedávno som si uvedomila, že som prisla o pre mňa velmi blízkeho človeka. Bolo mi z toho strašne smutno, aj pár týždňov. Snažila som sa o toho človeka ešte bojovať, naviazať kontakt, ale už to nebolo ono, bolo to nútené, bolo to strašne chladné. Vtedy to na mňa padlo, prišla som o človeka čo pre mňa cez celý uplynulý rok strašne veľa znamenal. Boli sme sústavne spolu, či už cez písmenká alebo na tréningoch, myšlienkami. A ono to zrazu skončilo. Nebolo to zo dňa na deň, ale postupne... Najhorši bol ten boj vo mne samotnej. Čo už nie som dosť dobrá, aby sme sa mohli naďalej kamarátiť tak ako doposiaľ? Možno áno, možno nie. Myslím, že sa prikláňam viac k možnosti áno. Naše životné cesty sa rozišli. A tak to proste je. 

Niekto nám vstúpi do života, a niečo v nás zanechá. Doležité je, vziať si len tie prospešné veci pre nás samotných, ktoré nás niečomu naučili. Možem len ďakovať, že do mojho života vstúpili úžasní ľudia, aj keď ich už moc nestretávam a nebavím sa s nimi, zanechali vo mne veľa, a to sa počíta. Dúfam, že osudné osoby mojho života ešte len prídu :) 


"Neexistujú náhodne stretnutia... Každý človek v našom živote je buď testom, trestom,alebo darom..."


Prajem Vám krásny víkend :) 
A.


Komentáře

  1. Ceruzka, skvěle napsané ;-) ročník 90 to ještě byl svět v pořádku, buďme rádi! :-) Nevím jak to komentovat přes f, ale myslím, že poznáš, kdo to píše :-D

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Velmi dobre viem o koho sa jedná :-D Díky moc za pochvalu :) Dúfam, že sa máš skvelo! Ale ako vidím Dubaj si si užil :)

      Vymazat
    2. to mám radost, že jsem ti zůstal v hlavě ;)...nemáš za co když je něco dobře udělané má se to ocenit!...Dubaj byl zajímavý, ale Cejlon byl úžasný...měj se úplně nejlíp a někdy doufám na viděnou v Brně ;)

      Vymazat
    3. Na Teba nikdy nezabudnem neboj :) Aj ja moc dúfam, že sa raz naše cesty spoja a zasmejeme sa ako za starých časov :) Možno sa stretneme niekde vo svete ;) Drž sa! :)

      Vymazat
  2. a čo je s tym chalanom teraz?
    Je to také smutne

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Pokial myslíš poslednú pasáž v článku, nejednalo sa o chalana, ale kamarátku :) Teraz si Žije svoj život, ale ja už v ňom nefigurujem. Je treba sa venovať ľuďom, ktorí o tvoju prítomnosť stoja, nemyslíš? :)

      Vymazat
  3. Moje zlatino,ako výstižné napísané...všetko.. ! 💞

    OdpovědětVymazat
  4. Moje zlatino,ako výstižné napísané...všetko.. ! 💞

    OdpovědětVymazat

Okomentovat

Ďakujem za Tvoj komentár :)

Populární příspěvky z tohoto blogu

Milá Mamka!

Ako som sa dostala k maďarčine

Moj prvý Ring Muscle Up