Lyžovačka v Taliansku

Naposledy som stála na lyžiach asi tak pred 7 rokmi, to sme boli na lyžovačke v rakúskych Alpách v Saalbachu s hádzanou. Jazdila som si tam len po tých najľahších zjazdovkách a vobec sa nemusela stresovať. Síce ma na strednej škole na lyžiarskom kurze učili čo je to pluh a carving ale keď sa niečomu nevenuješ pravidelne totálne ti to vypadne z hlavy :) Tentokrát sme mierili do Talianska, presnejšie Piancavallo.




Bála som sa...ako veľmi!! Na začiatku druhého ročníka na vysokej škole som začínala intenzivnejšie vnímať fakt, že za pol roka budem musieť na lyže. Ja veľký drevák drevený, nevedela som o tom absolútne nič, zabudla som všetko čo som zabudnúť mohla aj nemohla, no stres začínal prichádzať. Prípravy som odďalovala jak najdlhšie šlo, lyže som si požičala od spolužiačky asi týždeň pred kurzom, lyžáky požičala z požičovne, skúšala som ich tam aspoň pol hodinu! Obuť lyžáky to je umenie, teda tam bolo...v Taliansku som už v priebehu dní bola skúsená obúvačka lyžákov, takže to bola pak hračka :-D No strach narastal postupne, a vyšperkoval sa v prvý deň lyžovania :) No o tom potom.

Cesta
Na náš kurz šlo 40 študentov, 4 učitelia, 1 lekár, 2 šoféri...čiže úplne plný autobus. Hneď ako prišiel autobus ku škole, sme s Pavlou a Martinkou (mojimi spolužiačkami z triedy), začali hádzať veci do busu. Pavla ma poslala obsadiť miesta dopredu, že jej býva vzadu zle, tak som utekala, obsadila asi tretiu dvojsedačku odpredu, a už sme sa len na seba škerili a čakali na odjazd. Došli učitelia a predniesli poznámku, že prvé 4 dvojradovky sú pre nich, že sa máme posunúť dozadu. Pozrela som sa na Pavlu, slzy v očiach, ale poslušne sme pádili hladať si nové miesta. Martinka si obsadila jedno miesto vedla neznámeho chalana...a my s Pavlou?? No predsa posledné dve voľné miesta úplne vzadu v rohu autobusu!! To bol snáď zlý sen..cesta mala trvať vyše 8 hodín, nedokázala som si predstaviť ako to tam zvládneme.

Okolo 21 hodiny sme vyrazili, sedelo sa tam otrasne...kolená nás boleli, chrbáty...a potom za dve hodinky sa ozval pán šofér z mikrofóna: "Dámy a páni, chcem Vás informovať, že za chvilku budeme mať polhodinovú pauzu, behom tejto pauzy si prosím vezmite všetky vaše veci von so sebou, v autobuse nič nezostane, z dovodu nasledovného:musíme rozložiť sedadlá, pak budete ležať následovne, prvé rady otočené hlavami k sebe, ďalšie nohami zaklienenými o seba, potom zase hlavy k sebe, a ďalší zase nohy u seba, chápete?"  Ehm... kukla som na Pavlu a začala sa riadne smiať, autobus zastavil, všetcia si naozaj brali veci von, a ja som si začala klásť otázku, že to fakt nebola sranda?? :-D Ako chcú preboha spraviť postele v autobuse? To budeme ako v Harrym Potterovi či čo? :-D Pýtala som sa snáď 10tich ľudí či to bolo myslené vážne, až prišiel pán šofér a povedal, že naozaj je to pravda, nech si berem veci. Tak sme teda vystúpili, dali si malú večeru, čajík, a ako sme sa vracali k autobusu ony tam boli! Tie postele tam fakt boli :-D dvojposchodové postele po celej dĺžke autobusu!!! V živote som také dačo nevidela. No tak sme teda nastúpili do nášho nového autobusu...našli si svoje miestečká niekde vzadu, zakliesnili sa nohami a ďalšiu dvojicu, vybrali deky a vankúše, a snažili sa spať :-D Akože mohlo ma napadnúť, že keď existujú ložkové vlaky, že určite musia existovať aj ložkové autobusy...ale toto bolo fakt drsné :-D Cesta nám vďaka tomuto neprišla až taká hrozivá, striedavo sme spali, driemali a okolo 7 ráno nás budili, že už sme na mieste.

Hor sa na cestu :)

Naše postele v autobuse :)

Hotel
Bol to taký obyčajný hotel, z vonku robustný, zvnútra ako keby sa zastavil čas. Dostali sme izbičku v druhom poschodí, bola taktiež obyčajná, na prvý pohľad mi prišla ako vo vazení, ale inak sa nám tam spalo dobre. Najkrajšia časť hotelu bola jedáleň, teda nie presne ona, ale tie stoličky v nej, každá stolička bola inej farby, jedna žltá, ďalšia červená, modrá, zelená...dodávalo to tomu neuveriteľné čaro :) Jedlo bolo furt to isté, cestoviny na večeru, plus nejaké maso, dvakrát bola aj ryba...tá bola fakt úžasná, pripomínala lososa, šťavnatá, polievočky, i keď na tie naše nemali ani omylom, ale zahriali nás, puding, dezerty, taliansky pribináčik. Najviac sa mi ale páčil pán kuchár, musela som sa s ním samozrejme vyfotiť, bol ako z rozprávky. Každý večer sedel v jedálni a pozeral sa po ľuďoch ako im chutí, v tej svojej kuchárskej čiapke a oblečení :)

Raňajky boli velmi jednoduché, vajíčka natvrdo, šunka, syr, džemy, maslo, croisanty, prvý deň som si dala ešte aj šunku a syr, ale ďalšie už len croissanty s nutelou :-D totálne som porušila svoje stravovacie návyky...ale nešlo inak.. jedlo len ráno a večer, musela som z niečoho čerpať energiu :) 
Dole v hoteli bola jedna veľka chladná miestnosť, kde sa dal hrať pingpong a stolný tenis, ale moc času sme tam netrávili, bo tam fakt hrozili omrzliny. 
Selfie s Pavlou a naša izba :)

Výhľad z hotela, sneh nikde
Večera a slávna ryba vľavo dole

Večera a raňajky :)

Pán kuchár...ako z rozprávky :)
Lyžovačka
40 ľudí rozdelili do 4 družstiev, od najhorších po najlepších, doslova takto to bolo nazvané! Bola som z toho naštvaná, prečo to nemohli šetrnejšie nazvať napríklad: Začiatočníci! Hádejte kde som bola ja? :) 
Rozdelovalo sa hneď v prvý deň dole u lanovky, hlavný pán učitel zavelil jedničky tam, dvojky tam, trojky tam a štvorky ku mne (štvorka= začiatočníci, nie tí najhorši!). Takže som sa postavila k nemu a čakala, kto ďalší bude v mojom družstve. Bolo nás dokopy 5, 4 chalani a ja. Jeden moj spolužiak Maťo, pak Dominik, Miro a Vašek. Učiteľ (ďalej pan V.) zavelil, že hore zraz. Všetci sa rozutekali k lanovke, a ja len šok, stres, strach.. preboha..ako sa na tú lanovku nastupuje, kde mám pípnuť ten skipas, mám správne pripojené tie lyže k lyžákom, nespadnú mi, a kde mám kurňa držať tie palice, dúfam, že prilba drží na hlave, ach hlavne nech mi nič nespadne. Bolo to ako v zlom sne, sedela som s totálne cudzími ľuďmi, boli to nejakí Taliani, túžobne som si priala nech ma začnú sami od seba ukľudňovať, že to zvládnem. No prianie sa mi nesplnilo :-D Tak som celú cestu hore pevne zvierala palice v rukách, a premietala si ako presne mám vystúpiť z lanovky, bože ako som sa bála :-D Blížili sme sa k výstupu, Taliani zdvihli závoru a proste som sa nejak postavila na nohy a zošuchlo ma to samo. Búšilo mi srdiečko..našla som svoju mini skupinu, čakali len na mňa.

Pan V zavelil, že sa najskor rozcvičíme, tak tam začal robiť divné veci spolu s lyžami, tak som sa ho snažila napodobňovať, moc mi to nešlo, skoro som spadla, ako som mala lyžu dvihnúť za seba, ale dobre, nemusím hovoriť, že srdce mi stále prudko bilo, a v očiach som mala velké more sĺz pripravené kedykoľvek vypustit paru. Prišla osudná chvíľa, zísť prvý kopec, všetci šli úplne v pohode, ako keby sa nechumelilo...a ja som sa snažila nejak zrozumiteľne vyblabotať pánovi V, že fakt neviem ako mám taký strmý kopec zdolať, tak on tónom akože ho nesmierne obťažujem povedal niečo v zmysle, že proste nech idem pomaly z prava dolava a bude to ok..a vyrazil sám. Hm no, triasla som sa celá, more sĺz vypustilo paru, preklopila som sa z rovinky do totálne strmého srázu, vpravo, vľavo..a zrazu som sa ocitla dole, tak som pokračovala, stála, nepadala, len sa viezla...a zastavila až pri mojom družstve. A tam na mňa pan V zvrieskol: "Marikoooo, posledný musí vždy zastavit pod družstvem!" Čumím naňho, slzy v očiach, práve som zdolala kopec svojho života a ani raz som nespadla, nezaslúžim si aspoň malé uznanie? A prečo ma volá Marika? :-D

Zavelil, že pokračujeme kopcom vľavo a zraz u pravej lanovky, a že mám ísť prvá, tak som hneď vyrazila, hlavne nech nezačne zas vrieskať, lebo príde nové more sĺz..samozrejme, že som nemala ani potuchy o nejakých lyžiarskych pravidlách, napríklad o takom, aby som sa najrpv rozhliadla okolo seba, a až pak vyrazila...takže do mňa skoro vrazil nejaký Talian :-D Nevadí...brázdila som sneh..pomalinky ale isto, ostatní ma predbiehali, a došla som k lanovke ako posledná. Vlastne počas celého týždňa som pak bola posledná, vždy na mňa museli u lanoviek čakať :-D Bolo mi povedané, že jazdím ako dochodkyňa, ale bolo mi to jedno, hlavne pomaly a iste :-)

Dopoludnia sme lyžovali, pan V chcel vidieť ako sme na tom, potom sme mali pauzu, tak sme sa všetci zišli hore na lanovke, kde bola užasná reštaurácia, slečny čašníčky boli strašne krásne ženy, hrala tam nahlas hudba, oni si do rytmu tancovali a obsluhovali hosťov, hrozne dobre to tam vypadalo :) Najedli sme sa napili, a čakali až bude pokračovať výuka. Poobede som teda zase musela zdolať osudný kopec..ale už mi to neprišlo tak strašidelné :) Učili sme sa pak jazdiť pluhom, to bolo jednoduché, a boli sme šikovní. Okolo  tretej sme potom šli na hotel, okúpať sa, o piatej bola prednáška a uvítanie a o pol siedmej večera.

Takto to po vačšinu dní prebiehalo, ráno o 8 raňajky, o pol 10 zraz dole pod lanovkou, lyžovanie, skúšanie techník, potom 2 hodinky pauza hore na jedlo, a pak zase 2 hodinky lyžovania. Večer prednáška, večera a volný program.

Konečne sneh :) 

Maťooo foť poriadne!


Detroit, Martinka, Břeťa :)

Reštika v oblakoch :)


Relax počas obednej pauzy :)

S Detroitom :)

S mojimi babami :)


S Vikim Cabadajom na lanovke :)

Nové meno
Marika...ako to, že ma pan V nazval Marikou? :) Za to može Maťo, každému vymyslel meno. Ja som bola Marika, Dominik Obivan, Miro Viktor Indián, Vašek Břeťa. Takto všetkých volal už od začiatku..takže som ich tak volala aj ja, a vlastne úplne každý :-D Došlo mi až večer pri jednej hre, že sa tak nevolajú, ale to bola taká sranda. Keď sa pan V dopočul v prvý večer, že nie som Marika, došiel sa mi ospravedlniť, a na druhý deň bol ku mne omnoho milší a už ani nekričal, takže ma to lyžovanie viac bavilo, a neprišlo mi tak hrozostrašné. :) Maťovi pak chalani vymysleli meno, bo ho chceli trumfnúť v nápade tak ho pomenovali Detroit :-D Takže po vačšinu času na mňa na zjadzovkách volali Marikoooo, a pan V vždycky kluci prestaňte. Mariku z hor si proste každý bude pamatať :) 
Ideme do obchodu :)

Ako sme trávili večer
Prvý deň sme sa s babami večer učili, ale v izbičke sme mali veľmi slabé svetlo, takže nás začali oči bolieť, tak ja som pak zišla za chalanmi dole na recepciu  a hrali sme tam karty. Druhý večer sme s babami vzali učenie a šli sa učit do jedálne, kde bolo svetla neúrekom. Potom nás ale chalani volali na activity. Baby nechceli, ale ja som si šla zahrať. Bola som s Viktorom v dvojici a skoro sme vyhrali, než nás Michal so Zetorom (ďalšie Maťovo meno :-D) porazili. Ďalší večer sme hrali jednu opíjaciu hru s kartami, to bola sranda, posmiali sme sa, ja vypila svoju prvú celú plechovku piva a šli spať. 

Ako som pokorila najvyššiu horu 
Jeden deň nám pan V dal volno už po rannom lyžovaní, tak sme sa s týmom rozhodli využiť čas, že si dáme túru. Ostatní boli na túre predošlý deň, ale nám to pán V nepovolil, lebo ževraj "sme museli trénovať", tak sme lyžovali, nech máme dokonalú techniku na zápočet, a mysleli na ostatných ako šlapú kopce v horách. Ale na druhý deň sme si to mohli užiť aj my :)

To bol zážitok, nikdy ma hory nelákali, a ani som nemala rada dlhé túry, rodičia nás k tomu neviedli, tak v tom zmysel nevidím, dá sa to brať ako ťažšia verzia prechádzky v prírode. Odviezli sme sa lanovkou k najvyššiemu bodu, bolo fajn mať normálne topánky na sebe, a nie lyžáky, ktoré nás tlačili. Od reštaurácie u lanovky, kde sme si dali ešte Aperol Spritz a chalani Bombardino (sladké ako krava), sme vyrazili smer najvyššia lanovka. Zasnežených zjazdoviek bolo len pár, a hore v horách nebol sneh vobec. 6 statočných sa dostalo až k nejakému americkému vysielaču mimozemských pohybov a potom pokračovalo už len 5. Mala som v pláne dojsť len ku snímaču, ale úžasní chalani ma prehovárali ostošesť nech idem tiež ďalej, až som si pomyslela, ako budem ľutovať ked nepojdem, a proste kráčala za nimi :) Bolo to namáhavé, fučala som riadne, ale ten výhľad! To ticho! Tie oblaky! Tie vrcholky hor! Ten čerstvý vzduch! Obrovský zážitok! Som nesmierne vďačná, že ma chalani prehovorili, že som prekonala svoj strach, a proste sa do toho vrhla, bola som na seba taká hrdá! Prešli sme celé tie hory po hrebeni, vpravo strmý kopec dolu, vľavo tiež, až sa mi točila hlava z toho. Ale šla som, stále kráčala dopredu, chalani so mnou, bolo to úžasné. Maťo s Břeťou šli až úplne hore, a my s Obivanom a Davidom sme postupovali pomaly dolu, videli sme v diaľke aj kamzíka :) Po prvýkrát v živote som skúsila aj ozvenu, ako keby ma zdravilo moje dvojča niekde na druhej strane sveta :) Zostupovali sme, cítila som kolená, stehná, premýšlala som nad tým ako zvládnem na ďalší deň zápočet, ale kurňa stálo to za to! Cesta dolu bola rýchla, šli sme po zjazdovke, čiernej zjazdovke, čiže bola riadne prudká, ďakovala som Bohu za to, že nemáme sneh, lebo túto zjazdovku by som určite na lyžiah nedala :-D Bolo to krásne dobrodružstvo, niekedy neviem čoho som schopná až pokiaľ to proste neskúsim :) 


Náš slavný tím! :) 


Dokonalosť



Výhľad na najvyššiu lanovku

Oblaky ...všade :)

Tento hrebeň som celý prešla :) 

Nádhera...


S Obivanom :)



Posledný deň sme skočili s mojim týmom na pravú taliansku pizzu, bola výborná. 

Zápočet nakoniec spravili všetci, ja som dostala krásne C-čko, čo som bola neuveriteľne spokojná :) Museli sme predviesť 4 techniky: oblouk v pluhu, oblouk z přívratu vyšší lyží, základní paralelní oblouk, carvingový oblouk. Za celú dobu čo sme tam lyžovali som spadla len raz :) Aj keď mi pan V nonstop omielal nech pridám na rýchlosti, kašlala som na to a jazdila naďalej ako dochodkyňa. Nikdy nezabudnem na hlášky: "Mariko, hejbej tou pánví", "Mariko, přideeej", je ich viac, ale podstatu chápu len členovia týmu, všetko vie Maťo dokonale napodobniť, tak už sa teším až na to budeme spomínať za pár rokov :-D 

Zase sa vyplatilo netešiť, ako už býva keď sa na niečo moc tešíš, niečo sa pokazí, a ja som sa fakt netešila, možno len na to, že nebudem musieť do práce, takže sa nemalo čo pokaziť, a tých pár dní bolo skvelých...toľko som sa už dávno nenasmiala :) Som veľmi rada, že som toto všetko mohla absolvovať, prekonať sa, vyjsť z komfortnej zóny a ukázať samej sebe, že zvládnem čokoľvek. Chýbajú mi chalani, dokonca aj vozenie sa na lanovke :) Usmievajúci sa Taliani, a tak trochu aj to lyžovanie :) Možno si niekedy v budúcnu zájdem sama od seba aj na lyžovačku.

Majte sa krásne,

Anička :) 

















Komentáře

Populární příspěvky z tohoto blogu

Milá Mamka!

Ako som sa dostala k maďarčine

Moj prvý Ring Muscle Up