"Slečna řidička"...A život ide ďalej :)

Človek sa na niečo sústavne pripravuje aj mesiac- dva, potom nastane deň D, splní to čo má a musí sa posunúť, ísť ďalej.  Premýšlala som, po úspešne zvládnutej autoškole nad tým, ako dlho  sa radujem zo svojho úspechu (akéhokoľvek). 

Minulý pondelok som mala skúšku z autoškoly. Mali sme čakať pred budovou magistrátu skoro ráno, čiže skorý budíček, ale pre mňa ani nie, keďže každý deň chodím do práce na 7. Keď som došla na miesto Lenka (instruktorka) s Miškou už na mňa čakali. Ako prvý nás čakal test na počítači. Pri čakaní kedy nás konečne pustia do miestnosti, sa mi vynorili spomienky na maturitu. Mala som úplne podobné pocity, a nervozitu v bruchu. V životě nás čaká neúrekom stresových situácii. Maturitou to začína, je to velký tlak, pokračuje to ďalšími skúškami na vysokej škole, poprípade pohovormi do práce. Vždy to má ale rovnaký cieľ, "dokázať sa predať". Človek može byť strašne inteligentný, vyznať sa v odborných veciach a zvládať strašne veľa vecí naraz, ale pokiaľ to nedokáže napríklad na pohovore predať, ukázať tak je to k ničomu. Jedna moja kamarátka zvládla úspešne 3 roky na vysokej škole, a keď mala dojsť k  štátniciam a ukázať čo všetko sa naučila, tak proste tomu tlaku a stresu podlahla, a žial štátnice nespravila. Už to potom ani neskúsila, lebo mala z toho taký strach, blok, čo je fakt obrovská škoda, keďže štúdiu venovala veľa hodín a energie. 

Život nás neustále učí odolávať tlaku, učí nás ako sa postaviť k úspechom a hlavne k neúspechom,. Sme furt na ceste, ktorá je raz bez prekážok a potom plná úskalí. A my či chceme- nechceme, musíme čeliť všetkému čo nám do cesty príde. Nechápem ľudí, čo prišli na skúšku z autoškoly a ani raz si tie testy neprešli, neskúsili. Bolo nás tam asi 15, a z toho sme testy zvládli len 4-5. Je to o prístupe, naši mladší kolegovia sa na to proste vykašlali. Ja s Miškou sme už od začiatku našej autoškoly kukali do knihy, robili testy, proste sa svedomito pripravovali. A tak to potom aj vyzeralo. Došli sme do miestnosti, Miška sedela asi 5 miest odo mňa, boli sme nervózne, ale povedala som si, že to predsa viem, že sa nemám čoho báť. Bola som hrozne milo prekvapená, že v teste fakt neboli záludnosti, ale len otázky, ktoré sme sa učili, takže fakt ani nie za 4 minuty som mala test hotový, ešte raz som si ho prekontrolovala a výsledok bol 47 bodov z 50 možných. :) Takže radosť veľká, odpadol mi balvan zo srdca, a teraz sme sa s Miškou (48b) mohli sústrediť už len na našu jazdu.

Zoznámenie s komisárom
Náš komisár vypadal ako milý pán, mal šedivú bradu a fúzy, veľké okuliare a zvláštny zmysel pre humor. Ako prvá šla na jazdu Miška. Deň predtým sme mali poslednú jazdu s Lenkou, a najskor to vypadalo, že ako prvá pojdem ja, mne to bolo vcelku jedno, nevidela som v tom rozdiel, ale nakoniec sa Lenka s Miškou dohodli, že pojde ona. Miška jazdila pekne, bolo vidieť, že bola strašne nervózna, motor jej zdochol aj 5x, potom skoro neodbočila na križovatke vľavo, lebo si až moc nadjela, a skoro zatáčku netrafila. Najhoršia vec bola tá, že pokial Miška riadila, Lenka sedela vedla nej, a ja som sedela vzadu s komisárom, ktorý sa ma pýtal na technické veci v aute. No to bolo! Aké kvapaliny sa používajú do auta.. tak som mu tam všetko vymenovala, presne tak ako nás to Lenka učila, lenže on sa ma pak spýtal akú majú životnosť! A to nám Lenka nehovorila, keďže jej to neprišlo doležité, čo je pochopiteľné. Tak som mu tam začala klásť tipy rok - dva - tri, a on furt opakoval po mne rok - dva -tri, ako taký kakadu, asi si myslel, že je vtipný, ale tieto jeho nápovedy boli fakt k ničomu, lebo ja som si len hovorila, či ma skúša, aby som sa nachytala, no bolo to fakt smiešne. Nejak som sa vykoktala, a pak šlo naproti nášmu autu krásne Camaro, tak ja hneď: "ty brďo pekné auto" a ešte som sa za ním obzrela... a pán komisár prohlásil: "oo slečna sa vyzná, hmm dobré!" :-D Potom sa ma pýtal na osobné veci, čo robím, čo studujem, a či viem vyslovovať "ř", tak som mu povedala, že ano napríklad "řeřicha" a on na mňa: "tak si přesednete, slečno Řidičko" :-D  

Moja jazda

Myslím, že som jazdila ukážkovo, dodržovala rýchlosti, stopky, prikázaný smer jazdy, križovatky pohoda, raz mi ale vyčetl prednosti zprava, ale s Lenkou sme sa zhodli, že som to šla správne, lebo som bola na hlavnej ceste, ale komisár si asi chcel rýpnuť. Počas mojho riadenia, pre zmenu vyzpovedal Mišku vzadu na sedadle, občas mi kecol kadiaľ mám ísť, no srdce som mala až v hrdle, tak som si priala nech pol hodinka ubehne ako nič. V jednej križovatke som si nevšimla, že je zákaz v jazde v smere rovno, a pokial komisár nezavelil doprava- dolava mali sme ísť stále rovno, keby som ja vjela do toho zákazu vjezdu, skúška by pre mňa skončila, tak ja sa ho ako blbá pýtam: "doprava?" a on začal obkecávať, blikačky mi svietili doľava, ale všetky autá smerovali doprava (jedině doprava mohli), tak som si povedala, "ok to už nestihnem, idem s autami"... bože moj, vďaka bohu, že som nebola zbrklá a v kľude proste šla s davom. Autá ma zachránili! Pán komisár si neodpustil poznámku: "slečna se mnou laškovala, že?" Potom zasiahla Lenka, že nieee, že Anička vedela, že tam je zákaz vjezdu. :-D Bože som myslela, že sa hodím o ten volat, hrozné! Potom sme už smerovali k budove magistrátu, kde ma čakalo ešte zaparkovanie. Mala som zaparkovať cúvaním medzi stromy, a to som predviedla fakt moc pekne. Takže pánovi komisárovi nezostávalo nič iné ako vyhlásiť verdikt, že sme to obe zvládli! :)

S naj instruktorkou Lenkou :) 

Mala som byť happy? Usmievať sa? Miška na mňa hneď skočila, že joooo mame tooo... a ja som si stále neuvedomovala čo sa to vlastne stalo :) Triasli sa mi ruky, Lenka nám gratulovala, Miška poskakovala, a ja som proste neverila. A stále tomu neverím, možno uverím až budem držať preukaz v rukách. Vraciam sa k otázke na začiatku: Ako dlho som sa radovala z mojho úspechu?  Hmm, asi pár minút? :-D Radovala som sa s Miškou a Lenkou hneď po, radovala som sa, keď som to volala mamke a ockovi, a radovala som sa keď mi veeeľa ľudí gratulovalo na facebooku. Ale aby som vnútorne to nejako velkolepejšie oslávila? Tak to vobec. Príde mi, ako keby to bola len ďalšie málovýznamná vec, u ktorej bolo jasné, že nič ako úspech neprichádza v úvahu, a tak tomu aj bolo. Ale štve ma to riadne, že sa neviem radovať viac :) Asi to bude aj tým, že není čas na oslavy, hneď v piatok som mala v škole 3 skúšky a 1 zápočet, takže som svoju energiu musela venovať ďalšiemu učeniu. (Skúšky som zdárne zvládla, čo myslíte ako dlho som sa tu radovala? :-D )

Celý jún mám skúškový, každý piatok skúšky, teraz ma čakajú tri. Už sa veľmi teším, až bude po skúškovom, a ja zas nabehnem na pravidelný tréningový režim a prípravu na letné závody! Teraz som rada, že stíham 1-2 tréningy týždenně plus plávanie. Jednoducho neni čas.

No ešte sa vrátim k řidičáku, šla som včera na úrad odovzdať papiere, aby mi mohli začať vyrábať preukaz. Tak trošku som tušila, že nastanú problémy a nemýlila som sa. Preukaz mi žial možu spraviť len v Karvinej. Keďže mám prechodné trvalé bydlisko u rodičov v Dětmaroviciach, musím si to ísť spraviť tam. Keby ste len videli aká som bola z toho smutná, fakt som myslela, že sa rozplačem... :-D Netúžim po ničom inom viac, len aby som už mala v rukách moj preukaz, a ono si na neho proste budem musieť ešte pekne dlho počkať! Najviac sa teším na moment, až svojich rodičov pozvem na kávu do Cross Cafe do Havířova, mamka si sadne dozadu do auta, ocko na miesto vedla vodiča, a ja ako vodička! :)

Prajem si, aby som si viac dokázala užívať chvíle, keď možem byť na seba právom pyšná :)

Majte sa krásne,

A.