Camino deň desiaty (13.5.2019)

Vilanova de Arousa ➡️ Vílagarcia de Arousa ➡️ by train to Padron ➡️ Albergue Herbon ➡️ 33 km (14 km by foot)

V sobotu, deň desiaty som bola dosť smutná. Ráno bolo ako každé iné. Vstala som pred siedmou, hygiena, balenie. Okolo osmej som bola na ceste do ďalšieho mesta Vilagarcia de Arousa.

Plán bol nasledovný: ísť pešo 10km do ďalšieho mesta a odtiaľ vlakom do Padronu. Potom pešo 3,5km do albergue Herbon.

Keby som chcela ísť celú cestu pešo, bolo by to okolo 37 km. A na to som sa fakt necítila. Navyše asi 20 km viedlo vedľa cesty, koľajnice, takže nič moc.

Ostatní ľudia volili plavbu loďou až do Padronu. No mne sa nechcelo dávať 20eur za loď, takže som zvolila vlak za 3 eura.

Šla som sama ráno, bez jedla, bo jednak bolo všetko zatvorené, a nechcelo sa mi predošlý deň nič zháňať. Takže som chodila hladná, smutná. Fakt som sa cítila tak sama jak za celú cestu nie. Blížiaci sa koniec Camina na mňa začal doliehat.

Ale šla som krok po kroku ponorená do myšlienok. Pofotila som ocean, bol ďalší slnečný deň. Ako som dorazila do mesta, narazila som na prvú restiku, hneď som zakotvila, dala si kávu, džús a palacinku.

Potom som smerovala na stanicu kúpiť si lístok na vlak. Mala som hodinu do odjazdu, tak som vyrazila na pláž. Omocila som si nohy, sedela na piesku a pozorovala ocean.

Vlak bol krásny, vypadal ako pendolino. Vnútri čisto, cítila som sa ako v prvej triede. Išla som nakoniec iba jednu stanicu, bo do albergue sa dalo aj z druhej strany dostať. Narazila som na benzínku, tak som si kúpila vodu, soťolu, kukuricu chrumkavu, studenú fantu a pokračovala.

Bola som strašne zvedavá ako bude vyzerať albergue Herbon. A bolo to tak krásne, tak impozantné miesto s obrovskou atmosférou. Celý kláštor a komplex pochádzal zo 14 storočia. Došla som tam okolo pol druhej, ale čakali sme až do 16tej na otvorenie.

Boli sme tam najskôr len tri ženy. Hodili batohy ku dverám do radu a šli sa pozrieť do kostola. Ach to bol okamih..

Vojdem do kostola a hneď zimomriavky po celom tele. Hrala tam cirkevna hudba. A proste v ten moment som mala slzy v očiach. Zrazu prišiel pan zozadu a otvoril nam dvere. Šla som si sadnúť úplne dopredu a kochala sa tou nádherou. A slzy mi začali padať po tvári. Jedna za druhou, ďakovala som za všetko, čo som doposiaľ zažila. Ďakovala som za zdravú rodinu. Prosila som za šťastnú budúcnost, prosila som za lásku. Navždy si to budem pamätať.

Potom sme s dievčatami čakali, kecali a tešili sa na to co nás čaká. O štvrtej nám otvorili dve tety. Boli to tie najväčšie zlatíčka pod slnkom. Ako dar z nebies.

Ukázali nám kde všetko je. Dali nám kocky čokolády, povedali kedy bude tour okolo kláštora, kedy bude požehnanie od mnícha, večera. Strašne som sa na to tešila a bola zvedavá aké to bude.

Bolo nás tam 16 pútnikov, viac žien a asi iba 3 muži. Dali sme si hygienu, pranie, príprava posteli na noc. A trochu sme lahli do spánku. Buňky bolí po dvoch posteliach. Bola som s jednou babou z Brazílie.

Ó šiestej nás teta budila, že ideme na tour. Tak sme vyšli pred kostolík a tam stál už od pohľadu strašne milý pán. Postarší, mal 60 rokov, na sebe modrú košeľu, okuliare s okrúhlym rámom, krátku bradu. Pôsobil strašne kľudným dojmom a cítila som k nemu strašne veľkú úctu. Najmladší z piatich Mníchov, ktorý tam žijú.

Začal sa nás postupne pýtať odkiaľ sme. Nemecko, USA, Holandsko, Rusko, Brazília, a už si ďalej nepamätám. Samozrejme Slovensko a Česka republika. 😊 Bolo to zvláštne pre mňa, často som nevedela čo povedať, že odkiaľ som. Som Slovenka, ale žijem v Čechách. Často som hovorila Czech Republic, ale potom ako ma zapisovali do albergueov, tak písali Slovensko, lebo to mam v pase.

Potom sme vyrazili do kostola. Sadli sme si na lavičky, a pán mních začal španielsky rozprávať. Tlmočila nám to Brazílka, občas sme chápali, občas nie. Bol tam obrovský oltár, zdobený zlatom, sochami svätých ľudí, myslím ze pútnikov, alebo Mníchov, pastorov.

Santa Maria, Sant Diego, Santa Clara, Sant Louis.. Atď.. Príde Vám to povedome? Sú to mesta v USA. 🙂 Pán mních nás potom vzal na prehliadku po celom klastore, bolo to naozaj strašne krásne. Staré miestnosti, nádvorie, veľká záhrada, kde sa voľne pasli ovečky, mali tam aj dvoch kocurov, sliepky. Obrovskú palmu asi najstaršiu v Španielsku. Taktiež komplex obsahoval asi 80 postelí. Využívajú to na tábory pre mladých a aj ako albergue pre pútnikov.

Potom sme sa pobrali naspäť do kostola, posadali si a čakali. Zrazu spoza oltára prišiel mních v hnedom rúchu a v rukách mal knihu. Predstúpil pred nás a začal hovoriť požehnanie v španielčine. Nemohla som uveriť, že zažívam tak zázračnu udalosť. Keď skončil, tak sa požehnal a začal čítať v španielčine šesť viet.

Potom si zavolal k sebe jednu ženu a ta ich prečítala v angličtine. Potom si zavolal ďalšiu a ta vo francúzštine. A ďalšiu a ta v estonstine, další muž v ruštině a došla ráda na mňa, tak sa ho pýtam ci tam ma slovenčinu? No krútil hlavou, pozeral do knihy, zrazu obrátil zrak ku mne a prstom mi naznačil nech k nemu prístupim.

A tak som vstala prišla k nemu, vzala si knihu s papierikom a neveriaco kukala na šest viet napísaných rukou v slovenčine! Wau! Začala som čítať, musela som si v hlave hovoriť nech neplačem, nech čítam. Poviem vám, to bol moment. Čítať modlitbu vo svojom rodnom jazyku, v starom kostole, pred samotným mníchom.

Neuveriteľné. Až sme dočítali modlitby, mních nám všetkým dal papier s modlitbou, zavolal si vždy jedného človeka, podal mu papier a objal ho. Další silný moment. Dostat objatie od mnícha. Wau!

Po požehnání sme sa pobrali do Albergue, kde následovala spoločná večera. Tety normálne pripravili hostinu! Najskôr sme mali šalát, potom polievku s bagetami a ešte aj desert jogurt s orieškami na záver. Bolo to úžasné, sedeli sme tam všetci spolu, jedli, tety sa o nás prvotriedne starali, nosili. Tak sme im potom pomohli upratať. Večer sme už len odfukovali, kecali a vstřebávali zážitky z popoludnia.

Prosím ľudí, ktorí sú na Camine, alebo vy co sa len chystáte. Určite zájdite do Albergue Herbon, je to zážitok na celý život! Nachádza sa to asi 3km od hlavnej trasy, vedľa mesta Padron. Tento albergue bol donativo. Neskutočne, za to všetko co tam pre nás urobili.

Bol to ten pravý koniec Camina. Po celých desiatich dňoch putovania, kde som zažívala veľa radosti, ale aj smútku. Po vyše 180km v nohách. Člověk príde do raja, kde sa oňho postarajú, kde ho silno vystiskaju, kde dostane požehnanie. To nám nikdo v Santiagu nedal.

Camino je tak zázračné. ❤️