Chybami sa človek učí :)

Číslo 26, to ma bude sprevádzať tento rok, zatiaľ vek nerieším...teda neriešim ho tým sposobom, že si nevravím aká už som stará a podobné bláboly...k čomu mi to je :) Som mladá a mladá budem večne a bodka. Niekedy mám pocit, že vobec netuším čo sa dialo, keď som bola mladšia, tak pred 3-4 rokmi. Myslím, že som bola na vysokej škole (nie tej, ktorej som teraz), a mala priateľa, šport bol len občas, radostí bolo menej, len tak som si žila každý deň a vlastne som bola úplne iná než som teraz. Bože, ako som len rada, že som kompletne iná!! Zmenilo sa toho toľko...a za každú svoju premenu som nesmierne vďačná.


Včera som sa pýtala jedného kamaráta, či ma má rád...povedal, že keby ma nemal rád tak nie sme kamoši, že jasné, že ma má rád...a ja som mu potom na to povedala, že: "Ďakujem." Hneď ho napadlo, že za to sa ďakuje? Zamyslela som sa, prečo by sa za prejav lásky nemohlo poďakovať? Cením si, keď ma má niekto rád a ja nemám pocit, že som sama na svete.

Premýšlali ste niekedy nad tým, aké slová sú vo Vašom slovníku najviac používané? Keby som sa mala pozrieť do toho svojho viem presne, ktoré to sú: Prosím a Ďakujem. Používam ich kedykoľvek, keď o niečo žiadam, kedykoľvek niekto pre mňa niečo urobí, neviem či je to vec vychovania, či je to hlavne vďaka našim rodičom, čomu nás naučili. Myslím si, že zčasti asi áno, ale ako nás život formuje a meníme sa, používanie týchto slovíčok má inú váhu.
Na strednej škole, som mala triedneho učiteľa, ktorému keď som nerozumela a automaticky sa spýtala otázku: "Prosím?", tak odvetil "Nepros!" a začal sa smiať. Smiala sa s ním pak celá trieda, a ja som sa z toho necítila práve najlepšie. Premýšlala som, že Češi nepoznajú slovíčko prosím? Či ho nepoužívajú formou otázky? Alebo mám len vtipného pána učiteľa, ktorému sa nepáčilo, že som Slovenka? Neviem :) A už to neriešim, len viem, že tieto spomienky mi zostali v hlave,a viem aj to, že svoje slovíčko prosím, používam naďalej.

Január mi veľmi rýchlo utiekol, ale tak to je každý rok. Človek sa ani nestihne spamatať zo Silvestra a už musí nabehnúť do pracovnej, skúškovej, tréningovej rutiny. V januári mala moja mamka a sestra Zuzka narodeniny :) Vo februári som to zas ja a moja druhá sestra Tinka. Svojho narodeninového dňa sa vždy tak trochu obávam, roky pribúdajú a ja sa len zamýšlam, či tie roky čo už som zažila stáli za to..No trochu to znie tak, ako keby som ležala na smrteľnej posteli a premietala si celý život :-D Heh, nie, nie. Len som si konečne začala uvedomovať samú seba, a neplácam sa životom len sem a tam, robím to čo ma baví, venujem sa množstve športových aktivít, pracujem na svojej budúcnosti a snažím sa zistiť čo je tajomstvom šťastného života :)


Pred rokom som často vzpierala.. tak 2-3x týždenne. Nemala som žiadny tréningový plán, teda myslím nejaký špeciálny, cvičila som hlavne crossfit, občas si zabehala, a potom vzpierala. Čiže s ťažkými váhami som sa stretávala na každom tréningu, až na to moje telo začalo vydávať varovné signály. Myslela som si, že ako osoba, ktorá športovala celý svoj život (No hádzaná a ťažké váhy je niečo totálne iné), to budem zvládať v pohode, že nebudem mať s ničím problém, že budem vzpierať, trhať PRka mesiac od mesiaca, dávať pekné váhy na zadné drepy, mŕtve ťahy a podobne... lenže ja som to nezvládla, moje telo to nezvládlo, bránilo sa tomuto sústavnému tlaku. Bola som zaslepená výkonmi, chcela som byť najlepšia, chcela som mať lepšie váhy na drep, na trh, na nadhoz než ostatné baby...Kašlala som na regeneráciu. Až sa mi tento niekolkotýždňový kolotoč vymstil...preťažené trapézy, preťažené bedrá..a to sústavne, neustále.. Nevadí..všetko zlé je k niečomu dobré. Chodila som na rehabky, na masáže, plávať a postupne sa to dalo dokopy. Vzpieranie odvtedy pre mňa prestalo byť "tak doležité". Prestala som sa honiť za nejakými váhami, prestala som súťažiť s ostatnými okolo mňa. Akože tá súťaživosť je na tréningoch crossfitu stále, ale už súťažím viac s rozumom :)


Ubehol rok...momentálne nevzpieram vobec...a nechýba mi to. Možno trošilililinku..ale nemám to ani kam  vsunúť v mojom týždennom rozvrhu. Ja v tom vlastne nevidím ani zmysel, ok keby som chcela súťažiť v závodoch v crossfite na nejakej vyššej úrovni, asi by som sa tomu venovať musela, lenže nemám také ambície. Možno som teraz len v takom období, kedy vidím zmysel v niečom totálne inom..a za pol roka už budem zase tvrdiť ako je vzpieranie super a že chcem byť najlepšia a trhať velké váhy. Príde mi logické sa najprv naučiť podstatnú vec, a to ovládať svoje telo. Keď neviem zdvíhnuť samú seba, teda svoju váhu zo zeme, prečo by som mala dvíhať ťažkú činku. Najprv sa chcem naučiť kliky v stojke s mojou vlastnou váhou. Najprv sa chcem naučiť robiť stojku v priestore a vydržať v nej viac ako 10 sekúnd. Najprv sa chcem naučiť robiť striktný muscle up na kruhoch. A tak ďalej by som mohla pokračovať...Proste gymnastika je pre mňa obrovská výzva a tým, že som v nej totálny začiatočník...hm vlastne totálny už nie :) Ale vobec si v nej neverím, a mám z nej strašný strach a rešpekt...a to je práve to čo ja chcem... zlomiť ten strach. Prekonať samú seba, naučiť sa nové pohyby, a hlavne sa tým všetkým náramne baviť :)


Už nesúťažím s inými, už súťažím sama so sebou. A je to omnoho náročnejšie než sa zdá. Mojím jediným a najvačším problémom je moja hlava. Keď moja hlava začne premýšlať napríklad pri stojke, už je oheň na streche :-D Pri gymnastike musím prestať myslieť alebo myslieť fakt len minimálne, lebo potom mi hrozia vylomeniny ako oškrená brada, narazené rameno a podobne.  Myslím, že jedine opakovaním a sústavným tréningom tento moj problém odstránim. Tým, že veci ktorých sa bojím, zaradím do svojej rutiny. Bojím sa stojok? Tak budem robiť každý tréning stojky. Neverím si v obrane (v hádzanej)? Tak sa budem viac sústrediť na pevný postoj, rýchle nohy a nepremýšlať nad tým aká som pomalá a nemožná :) Všetko ide, len treba chcieť.


Páči sa mi, ako človek časom vidí chyby. Chyby, ktorých sa dopustil sám na sebe, doplatil na ne, ale poučil sa z nich. Zistil kadial ísť nemá, a kadial zase áno. Zistil, ktorý ľudia stoja uňho a ktorí išli svojou cestou. Zistil, že získal ďalšie "vrstvy", ktoré ho zocelili a spravili silnejším.
Je doležité sa naučiť vnímat...prírodu, svet, ľudí, slnko, vone, lásku, radosť...ale hlavne vnímať samého seba, nebáť sa vnímať aj smútok, lebo po smútku vždy príde úsmev. A práve úsmev je základom pre tú moju cestu životom! :)

Majte sa krásne!

Anička



















Komentáře

Okomentovat

Ďakujem za Tvoj komentár :)

Populární příspěvky z tohoto blogu

Milá Mamka!

Ako som sa dostala k maďarčine

Moj prvý Ring Muscle Up