Chce sa mi, nechce sa mi, kašlem na to, idem behať

Včera bol deň ako každý iný.

Ranné vstávanie, vychystanie sa do práce, celý deň porobiť čo sa dá, a domov. Doma je človek rád za chviľku kľudu a nič nerobenia. Už ráno v práci som si pripravila tréning, ktorý som chcela večer odcvičiť. Lenže som začala premýšlať či sa mi chce, a či mám ísť, a či mám vobec náladu  na beh...

No lenže bez driny nie sú koláče,že ? Čo urobila teda slečna Ganzerová? Šla behať!

Prvé 2 kilometre: "paráda..ty brďo ja mám snáď aj nejakú fyzičku...nepichá ma v boku, ľahko sa mi dýcha, akurát nohy cítim z pondelného tréningu."

Tretí kilometer: "Hm nejak ma to nebaví, aha bežci predo mnou, neprestávaj.. neprestávaj..."

Štvrtý kilometer: "Prebehnem cez most ..dobehnem k druhému a pojdem naspať." Ano jasné..síce som prebehla cez most, ubehla pár desiatok metrov, ale pak stop, zastavila sa, otočila a šla domov.

Cesta domov:
Už som sa aj párkrát pristihla, že chodím, ale vždy som to po desiatich krokoch rozbehla, najviac ma potešil jeden pán. Bežím, bežím a naproti mne pán v slnečných okuliaroch, sluchátka v ušiach a už bol na mojej úrovni, keď mi pekne zamával, zdvihol palec, usmial sa a bežal ďalej. Celú cestu domov som pak bežala s úsmevom na tvári :)  Je to fajn keď sa takto bežci zdravia, alebo ľudia na bicykloch a tak.. Pre mňa to bol moment povzbudenia.

Stretla som po cestě aj dve holky, ktoré sa rozhodli ísť potrápiť svoje telá. Behali a odfukovali omnoho ťažšie než ja, ale bola som taká nadšená, že behajú, že nesedia doma pred televízorom a neprežierajú sa prkotinami, že sa mi chcelo na ne kričať "len tak ďalej, nevzdávaj to".

Dobehla som domov, vzala švihadlo, dala si ešte dvojskoky a pak sa trápila s pistolsami. Je to drep na jednej nohe, ľavú nohu mám o dosť slabšiu než pravú. Neviem čím to je, a skor by som tipovala, že bude silnejšia, lebo to bola moja odrazová v hádzanej. Dala som si 50 pistolsov, trochu sa ponaťahovala a šla si dať vychladený melón. :)