Camino deň ôsmy (11.5.2019)

Redondela ➡️ Armenteira ➡️ 34 km

Som na ceste ôsmy deň, mam za sebou viac ako 110 km pešo. Dnešný deň môžem s určitosťou označiť ako najťažší na camine.

Vyrážala som z Redondely po siedmej hodine. Celkom pekne mestečko, všade bolo ticho, kľud. Krásne sa šlo. Začalo aj slniečko pomaly vyliezť, tak som si užívala hrejivé lúče.

Členok som si pre istotu ešte obviazala obvazom a na koleno navliekla sťahovacku. Nebola to žiadna limitujuca bolesť, ale z kopca som občas cítila pichnútie v kolene.

Cesta ma viedla potom cez prekrásne polia až do lesov. Bolo to fakt krásne, slnečné lúče pomaly zohrievali všetko naokolo. Stretla som po ceste aj kocúrika, tak som si spomenula na toho môjho. Dúfam, že to bezo mňa zvláda. 🙂

Aby ste vedeli, tento deň mal byť ľahký. Malo to byt len 18 kilometrov (nakoniec to bolo dvakrát toľko). Takže som sa usmievala sem a tam, a mala fakt povznesenu náladu, ako si odpočiniem počas zvyšku dňa. Lenže Camino malo iné plány.

Došla som do Pontevedra okolo dvanástej. Mala som vyhliadnuty albergue viac v centre. Takže okolo prvého som len prešla, a došla som k tomu môjmu a co nevidím, už bol plný. Hm, tak som sa tam posadila vonku a premyslala čo ďalej.

Nechcelo sa mi vracať do prvého albergue, tak reku, že pôjdem do kláštora za Pontevedrou. Čo bolo ďalších asi 6 km. Nevedela som koľko to tam stojí za noc. Len som čítala recenzie, že aké to tam je krásne a ze to stoji za návštevu.

Pobrala som sa, ale koleno sa už ozývalo, tak som si dala v centre pauzu na kávu s croisantom. Bol to fakt Mega velký croissant a oni mi ho ešte poliali čokoládou. Som to skoro nedojedla. 😁

Takže som pesikovala ďalej až som asi po hodinke dvoch došla ku kláštoru. Bol fakt Nádherný. No paní mi tam povedala, že je to hotel a nie ubytovňa. Noc pre jednu osobu stala 41 eur. Takže som jej poďakovala, sadla si tam na lavičku a zisťovala, kde je najbližší albergue.

Malá som toho už dosť, nie to prejsť Pontevedrou, ale dôjsť ešte aj sem a aj tak nepochodit. Skúšala som zavolať do alberguea, ktorý bol zhruba ďalšich 10km ďaleko. Pani mi síce zdvihla, ale povedala, že rezervácie neberú. Chcela som si tam zarezervovat postel, předpokládaný príjazd som mala okolo 17-18 a keby som sa dostala do situácie, že tam nie je volne miesto, musela by som späť niekde vonku, alebo riešiť inú variantu.

Takže som nemala rezerváciu, a nemala istotu, že keď tam dôjdem v tak neskorý čas, či budem mať posteľ na prespanie. Nevadí, musela som ísť ďalej a aspoň to skúsiť.

Nasla som si cez mapy krátku vzdialenosť (turistická bola o dobrých 5 km viac, čo by bola ďalšia hodina naviac) a vyrazila z kláštora do kopcov.

Ach keby som bola vedela dopredu do čoho idem, tak ostanem v prvom albergue. 😁 No camino malo iné plány.

Bolo to dobrých 8 km neustále do kopca! Prevýšenie 500m, bolo to nekonečné. Keď som vyšla jeden kopec, za zatáčkou sa objavil ďalší. A bol ešte strmsi. Nemalo to konca. Už som fakt klesala na mysli, a začala aj v duchu nadávať.

Ach kiežby bol som mnou Chris, apson by sme pokecali. Takto som na to trápenie bola sama a bolo to náramne ťažké. Stále pokračovať, krok po kroku, hic jak prasa, slnko pražilo. Viete čo ma zachránilo?

Queen

Moja najobľúbenejšia skupina. Pustila som si Bohemian Rhapsody, potom Killer Queen, Don't stop me now, atd.. Pěkně všetky známe pesničky. Spievala som si, a myslela na úžasny film, ktorý vo mne zanechal skvelé pocity.

Aspon takto som nevnímala boľavé nohy, koleno, kopce, nepriblizujuci sa cieľ. A necítila som sa až tak sama. Viete do toho kopca viedla lesná cestička, takže tam nebola žiadna civilizácia. Proste nikto, nič. Keby sa mi bolo dačo stalo. Mam smolu. Museli by ma hľadať. 😁 Mam stiahnutu aplikáciu záchranka, takže asi by ma dajako našli, ale chvalabohu som ju nemusela použiť.

Kopce boli dlhé, strašne dlhé, dávala som si pauzy snáď po každom desiatom metri. Nekonečné. Ale krok po kroku som došla skoro na vrchol kopca a mala aspoň krásny výhľad. Potom som sa napojila na asfaltku, takže ešte ďalších 300 m hore. Ale to už som sa aspon nepotkynala na kameňoch a uschnutych konároch.

Došla som na rozcestie a začalo klesanie, po pravej strane bolo veľké golfové ihrisko. Chcelo sa mi kričať, jak si tam ti golfisti vykracovali jak keby nič, a ja som práve zdolala Mordor. 😁

No pomaly som pokračovala, potom sa stratila v lese. Nasla si starú cestu, ktorá bola zarastena, takže som si doskriabala nohy.

Ale potom som narazila na cestičku, ktorá viedla priamo do dediny. Bože takú som mala radosť. Kráčala som ďalej a naraz v diaľke vidím ľudí ako pracujú na zahrade.

Takú úľavu som pocítila, až mi začali slzy tiecť. Už nie som sama..

A potom ma privítala aj koza. Heh to som sa jej už tiež prihovárala. Posledných 400m som neustále kukala do mapy. U zastávky autobusu boli dve tety tak som sa ich uslzena spýtala kde je albergue.

Dokráčala som k baráku, kde mi teta oznámila, že miesto má. Napísala si všetky údaje, dala som jej 10 eur a šla mi ukázať, kde všetko je. Ako som šla za ňou, začala sa mi motať hlava a ťažko sa mi dýchalo.

Zhodila som batoh z chrbata na postel a šla von pred dom. Sadla som si oprela sa o stenu a začala plakať. A plakala som a plakala. A nešlo prestať. Zvládla som to, mam dokonca miesto na spanie. Ako som to mohla zvládnuť preboha. Všetko sa mi virilo v hlave. A slzy tiekli a tiekli. A ľudí som si nevšimala. Vnímali ma, ale nechali ma byť.

Bol to fakt náročný deň, fyzicky aj psychicky. Do postele som ulahla totálne unavená, nohy boleli brutálne, špunty som si nasazovala snad pol hodinu, pretože akosi nefungovali.

Tento deň mi ukázal aj to, akú mám silnú vôľu a co všetko dokážem vydržať. A aj to, že ked už nemôžem, môžem ešte minimálne raz toľko.

Camino ❤️