Camino deň siedmy (10.5.2019)

Saians➡️Redondela➡️27km

Je zaujímavé ako si človek zvykne na každodenných 6 hodín chôdze . Pamatam sa, ako som si v druhý deň Camina hovorila, že mám vždy krízovku okolo 17teho kilometra, a ďalšiu okolo 24teho. Heh, teraz prostě chodím, a vždy po 10tich km si dávam pauzu na kávu (pokiaľ sa mi podarí nájsť kaviareň). Potom proste chodím a chodím a kilometre nevnímam. Až tie posledne 3-4 vždycky.

Noc bola taka nijaká. Dvaja Dáni zpociatku vypadali, že budu tichí spáči. No bohužiaľ. A ja blbá som si nasadila špunty až začali chrápat. To ma samozrejme zobudilo zo spánku, takže sa mi pak ťažko usinalo. Nevadí aj také noci sú.

Vstávala som za tmy bolo okolo 6:30, vyrazala som po siedmej. Vonku už přestalo fúkať, ale stále bolo zamračené. Zo začiatku to bolo do kopca, potom lesom, čo bola príjemná zmena. A následne dole do mesta Vigo.

Akonáhle som zišla z lesa a prechádzala cez mesto, začala som cítiť neklud, tlak, dokonca nebezpečie. Bolo to zvláštne, takže som fakt chcela zmiznúť z toho rušného mesta. (Lepšie sa cítim v dedinkách, v lesoch, pri pobreží 🙂). Aj ľudia mi tam prišli strašne zachmureni. Ale mala som akurát po 10tom km, takže som hľadala odpočinok, aj pre moju nohu.

Našla som útulnú kaviarničku, kde mi paní dokonca naliala aj čerstvý dzusik len tak. Sedela tam pani s kočíkom a malým chlapcom v náručí. Mohol mať tak okolo roka. No poviem vám bola to láska na prvý pohľad. Pozeral sa na mňa on, pozerala som sa ja. Krásny bol, fakt. 😁

Dopila som kávičku (samozrejme noha vylozena hore), a pobrala sa do druhej polovičky cesty. Jedine co sa mi vo Vigu páčilo bol obrovský park so starými stromami. To bolo fakt, že wau. Dosť ľudí tam behalo, až som sa divila.

Došla som na koniec parku a chcela som ešte posledný záber spraviť a jeden pán na mňa z diaľky volal, ze smer je tam. Tak som poďakovala, že viem a bola dajaká dojatá.

Ako som pokračovala pozdĺž rieky, zrazu slzy v očiach, tak som to rozdychala, nechala nezodpovedané otázky a myšlienky na to, co bude so mnou v živote ďalej, v sebe a prostě kráčala.

Následne som dobehla Dánov z rána, tak sme sa pozdravili a chvíľu kráčali spolu cez mesto. Bezo mňa by boli aj zišli z cesty. Šípky boli dosť blbo viditeľné v celom Vigu. Jing mi rozprávala, že niekde čítala, že starosta mesta nemá rád pútnikov, takže tam není ani žiadny ofiko albergue. Vsak sa ani nedivím, kto by chcel ostať v takom meste. 😁

Z mesta to bolo potom zase do kopca, takže som funala a členok cítila. No čo je horšie, začalo sa k nemu ozývať aj koleno. Camino ma chce spomaliť. 🙂

Začalo aj pršať, takže to nebolo vôbec ideálne. Dáni si potom dali obed pod starou strieškou, a já som si tam chladila nohu vo vanicke. Myslela som si, že dnes už nebude pršať, ani na radare nič nebolo. No boli sme vo výške asi 250mnm. , takže asi aj preto nám pršalo.

Od Dánov som sa potom odtrhla a nabrala druhý dych. Noha povolila, takže chvilku sa šlo dobře. No len do mesta to bolo zase z kopca. To som šla pomaličky, fakt sa blbo brzdilo, aj s kolenom aj s členkom.

Albergue som našla hneď, je tiež nový, alebo aspoň tak vypadá. Jednoduchý, vojdete dnu, recepcia, jedáleň, kuchyňa, ďalej sú sprchy, záchody, potom dlhá izba s bunkami, kde sú poschodové postele a vzadu ešte sušiaren. Veľmi dobre to tu je vymyslené.

Som smutná, že mám členok aj koleno boľavé. Lebo veľmi chcem ísť ďalej. A aj pôjdem, nemyslite si, že nie. Iba keby to bolo fakt zle, dám si deň pauzu. Stíham to, bo let naspäť mam až ďalší piatok z Porta.

Zajtra mam v plane 20 km do ďalšieho mesta Pontevedra. Dúfam, že koleno vydrží. 🙂 Nemám ešte vymyslené, kde budem spať. Uvidím až dôjdem do mesta. Snáď sa mi ujde miesto.

Deň od dňa sa začínam viac a viac zamýšľať na sebou a svojim životom. A občas mi to vnáša slzy do očí. Ale všetko je tak ako ma byť. ❤️

Komentáře

Populární příspěvky z tohoto blogu

Milá Mamka!

Ako som sa dostala k maďarčine

Moja púť začína