Camino deň tretí (Pondelok 6.5.2019)

Marinha➡️ Viana do Castelo➡️ 21km

Dnešný cieľ bol v meste Viana de Castelo. Vyrazila som až okolo pol deviatej, lebo sa mi fakt nechcelo po predošlom dní vstávať. Aj som vám zabudla oznámiť, že som si večer vypichovala svoje prvé pľuzgiere (pre Čechov puchýře 😉). Boli priamo pod palcami a druhým prstom. Takže ráno som si to zalepila, dala jedny tenké ponožky a na to hrubé ponožky a poslúžilo to dobre. 🙂

Celý deň som putovala sama. Žiadny parťák sa ku mne nepripojil. Cesta viedla cez dedinky, kde boli krásne domy s kúpeľňovými kachlickami na stenách. Videla som aj pomarančovníky s krásnymi oranžovými pomarančami. A dosť ľudí tam ma v záhradách citronovniky. 🙂

Celkovo mi príde, že sa tu ľudia o svoje domy dosť starajú. Vždy krásna fasáda, upravená zahrada. Vyčesany pes, mačka či kohút. Ale nie 😁, proste podaktorí mali aj zvieractvo.

Kráčala som cez dedinky, podajaký junák poštový sa ma snažil otočiť ku kostolu a naviest ma naspäť na pobrežnu cestu. Ale já Som sa nedala, a robila si co som chcela (ako vždy 😁). On totiž nevěděl, že mám tajnú zbraň : mapy.cz. Tuto aplikáciu budem chváliť fakt všade! Lepšia než Google maps.

Potom sa cesta ztočila do lesa, takže som kráčala džungľou. Iné stromy tu majú než u nás. Bola to krásna zmena. Dostala som sa k rieke, kamennému mostu a pokračovala zas cez dedinky.

Následne ma dobehla dvojica postarsich dôchodcov z Austrálie. Na dôchodku si takto spolu cestujú, až dokončia Camino pôjdu na návštevu na Slovensko. Mali vždy v danom cieli zarezervovane ubytko a na chrbatoch len malé batožky. Nechala som ich ísť turbo tempom.

Ja som sa radšej zastavila u somárika. Bolo mi ťažko ho opustiť, vyslovene si užíval moju prítomnosť. 🙂 Predbehla som skupinu dôchodcov Francúzov a pokračovala ďalej.

Bolo tam prevýšenie asi 500m, takže som fuňala a preklinala toho, kto vymyslel kopce. No potom sa naskytol pohľad na cieľový most a mestečko. A to už som padila turbo tempom aj ja. 🙂

Albergue bol hneď za mostom, dosť na ňom fučalo, ale myšlienka, že za chvíľu bude koniec ma držala pri svižnej chôdzi. Musela som prejsť cez koľajnice podchodom a práve u neho stále dve dôchodkyne. Prihovorili sa mi dosť nezrozumiteľnou angličtinou. Furt niečo blabotali, tak som sa ich pýtala, čo vlastne chcú. No potom som pochytila nejaký náznak.. A ja, že odkiaľ ste? 😁 Z Prahy. Tak sme sa posmiali a pobrali spoločne do ubytovne.

Platili sme 6 eur, došli sme medzi 10timi prvými pútnikmi. Takže sme mali izbu so samostatnými posteľami. Bola tam ešte miestnosť, kde boli len matrace na zemi. Následoval kolobeh sprcha, pranie, odpočinok.

A to najlepšie na koniec. Napísal mi Chris z druhého dňa, že kde som, že ešte mu chýba 10km do miesta, kde som bola ubytovana. Takže som ho hneď podporila, nech len pomaly kráča ďalej. Nech myslí na mňa, a na perfektnú večeru. A hneď to pôjde lepšie.

Stretli sme sa dve hodiny na to, vrelo sa privítali a upalovali hľadať miestečko na večeru. Rozprávali sme si zážitky z ďalšieho dňa a tešili sa, že nám plánovaná spoločná večera vyšla. 🙂

Mali sme rybu, dva druhy.. Fakt lahoda. Dali sme si portugalské bublinkové vínko. A pomaly sa pobrali na ubytovne. Chris mal zase nejaký hostel rezervovaný. Zabudla som vám povedať, že on už camino absolvoval dvakrát. Išiel Francúzsku cestu. 🙂

Rozlúčili sme sa, dúfajúc, že sa ešte niekedy uvidíme. A padila som na izbu. Pripravila som sa na ďalší deň a zababusila do spacáku.

Putovať samotná, má tiež niečo do seba. Viac fotím, držím si tempo, skoro vôbec sa nezastavujem, a neustále sa usmievam. Portugalci sú fakt veľmi milí ľudia. Bon Dia bolo počuť z každých úst. 🙂